Ak dávni cestovatelia v časoch, kedy Zem ešte považovali za plochú, hľadali rajskú záhradu medzi sútokom Eufratu a Tigrisu, tí dnešní, ktorí väčšinou o guľatosti našej planéty nemajú pochybnosti, môžu nájsť kúsok z tohto Edenu v medziriečí Váhu a Kysuce, v budatínskom hradnom parku s mnohými, dokonca aj exoticky pôsobiacimi stromami. Napokon tu možno stretnú aj nejaký novodobý párik Adama s Evou, ktorí sa tu pri prechádzke zamilovane držia za ruky.

Vkročme teda plní očakávania do parku a súčasne si pripomeňme, že história tohto miesta nebola vždy idylická. A taká ani byť nemohla, keďže ide o strategickú polohu. Už v staroveku išlo o mimoriadne dôležitý úsek Jantárovej cesty, ktorou prúdili „skamenené slzy bohov“ či „zlato Severu“ od Baltického ku Stredozemnému moru v zámene za iný kupecký tovar. Tadiaľto pochodovali rímski legionári, aj Svätoplukove ozbrojené šíky posúvajúce a strážiace hranice Veľkomoravskej ríše. Už pred sedemsto rokmi tu stála nedobytná strážna veža, okolo ktorej vznikol dodatočným opevnením celý hrad, staršími dejepiscami označovaný aj ako Kysucký.

Od konca 15. do konca 18. storočia bolo panstvo vlastníctvom šľachtického rodu Suňogovcov a s touto kapitolou dejín súvisí aj stredoveká povesť o zamurovanej Kataríne Jakušičovej, jedinej dcére Gašpara Suňoga II., ktorá sa zaľúbila do šľachtica Františka Forgáča. Keďže nechcela privoliť k manželstvu s Jakušičom, hradným pánom z Vršatca, nechal ju otec zaživa zamurovať vo veži. Forgáč však náhlym útokom dobyl Budatín, svoju milú vyslobodil a uzavrel s ňou manželstvo na svojom hrade. Neskôr padol v súboji s Jakušičom a nešťastná Katarína sa predsa len musela vydať na zastrčený a pochmúrny Vršatecký hrad. V múroch chodby ešte aj dnes vidíme výklenok, kde bola nešťastná nevesta zamurovaná. Nad ním je vytesaný erb Suňogovcov – rytier v brnení, sediaci so zástavou na koni. Kôň sa vzpína na zadných nohách  a rytiera obklopujú štyri hviezdy. K pozoruhodnému znaku sa navyše viaže aj nadčasová túžba po nájdení toho pravého na spoločnú cestu životom – traduje sa, že ak sa nezadaná žena dotkne tohto erbu, už onedlho sa jej osudom daná láska dozaista objaví. Že tam ale každý deň nestoja zástupy vydajachtivých a romanticky založených dám, dozaista spôsobuje iba skutočnosť, že táto budatínska tradícia zase nie je až tak široko známa.

Podľa ďalšieho miestneho podania v noci mesačného splnu sa medzi hrubými hradnými múrmi občas rozliehajú užialené povzdychy či dokonca usedavý plač. Jedni tvrdia, že ide o nárek životom ťažko skúšanej Kataríny, ktorej duch nenašiel pokoj ani pod ťažkou kamennou platňou krypty v trenčianskom Kostole svätého Františka Xaverského, druhí zase, že ide o duše zatratených ľudí z úplne iných príbehov, napríklad o vyčíňaní krutých lúpežných rytierov Podmanických. Zlú povesť si získala aj tunajšia hladomorňa, ktorá bola miestom žalárovania pre neplatičov nielen cestného, ale aj vodného mýta, ktoré hradili pltníci splavujúci drevo po Kysuci a Váhu.

Vyjdime však z temného hradného podzemia na dláždené nádvorie a odtiaľ do slnkom zaliateho parku, kde sa poobzeráme po drobnej pamiatke na našu návštevu. Môže to byť kamienok zodvihnutý na sútoku dvoch riek, ktoré pod menami Cusus a Vagus poznali už starí Rimania alebo lístok z mohutného, viac ako štvrť tisícročia starého platanu. A keď už budeme tam, všimnime si blízko rastúci strom toho istého druhu, ibaže oveľa menší, zoslabnutý a bútľavý. Tieto dva platany rastú spolu ako dvaja rozdielni bratia, ale pod zemou sú neoddeliteľne spojení koreňmi. Hoci sú toho istého veku, ku každému nebol život rovnako milosrdný. Väčší z týchto stromových súrodencov je zdravý, urastený a krásny a podľa všetkého jeho dni ubiehajú bez väčších starostí. Ten druhý už oddávna bojuje s chorobou, preto je chudorľavejší, nižší a slabší. Ale stále sú ako dvaja bratia, po celý čas spolu a navzájom si pomáhajú – a tak by to malo byť aj v našich životoch.

 

Miloš Jesenský