V súčasnom Fiľakove by melodické volanie muezína päťkrát denne zvolávajúceho Prorokových pravoverných znelo predsa len nepatrične, ale pred niekoľkými storočiami patril tento kút Slovenska k najsevernejším krajom tureckej ríše. Zmienenú skutočnosť pripomína nielen exotické vyobrazenie palmy v mestskom erbe, ale predovšetkým pohnutá história mestečka so zrúcaninou stredovekého hradu, ktorého mohutné bašty a hradby sa naďalej dvíhajú nad tunajšími ulicami a budovami.
Dozaista, sú to iba čiastočne zachované ruiny, ale aké impozantné! Každý drobiaci sa múr či oblúk, zubom času naštrbené hradby, múry, v ktorých do priestoru zívajú rozsiahle trhliny a diery, bizarné úlomky akoby rozbitej pevnostnej architektúry, rozmanité kamenné články a týčiace sa trosky, ku ktorým si vieme domyslieť chýbajúce časti, akoby išlo o časti obrovskej a starobylej, dnes už však nekompletnej stavebnice, ku ktorej stále existuje návod. A potom je tu kúzlo neobvyklej perspektívy: Hoci je Fiľakovský hrad napoly v ruinách, aj tak pôsobí majestátnym dojmom a nazeraný z hradného areálu zvnútra sa zdá byť väčším, ako pri pohľade zvonka.
Opevnenie, ku ktorému smerujeme, tu stálo už v 12. storočí a tam, kde sa nedostáva na listiny hovoriace o jeho založení, preberajú úlohu kronikárov rozprávači legiend. Podľa jednej z nich našiel pastiersky pes na tomto mieste ukrytý poklad. Jeho pán nečakané bohatstvo použil na postavenie hradu, pričom z vďačnosti ho pomenoval podľa verného zvieraťa Fűlek, po slovensky „Ucháň“. Ďalšia povesť prináša ešte farbistejší príbeh, keď sa zmieňuje o prvom majiteľovi, lúpežnom rytierovi Fulkovi, ktorého pri poľovačke v okolitých lesoch poranil diviak. Zraneného šľachtica našiel miestny sedliak a jeho dcéra Alžbeta ho starostlivo ošetrovala. A keďže v takýchto príbehoch nemôže chýbať láska, zamilovaný Fulko si napokon vzal dievčinu na hrad, kde ju zahrnul všemožným prepychom. Nákladný život pomaly, ale isto vyprázdnil hradnú pokladnicu, ktorú milý rytier začal napĺňať zbojstvami i falošnými dukátmi. Kráľ sa preto rozhodol, že mu zhabe všetky majetky a jeho samotného odsúdil k tomu, aby sa nahý postavil v súboji voči obrnenému súperovi. Fulko sa však na neobvyklý turnaj nedostavil; povrávalo sa, že od hanby utiekol a napokon zomrel ako žobrák. O osude krásnej Alžbety, ktorá tak rýchlo privykla prepychu, nie je nič známe.
Ale to sme už dávno chodníkmi a schodišťami vystúpili na hradby, odkiaľ môžeme pri dobrom počasí, ako je dnes, dovidieť až na Poľanu alebo k mohutnej kruhovej bašte hradu Šomoška. Pri pohľade na mesto vidíme, ako sa zástavba zmocnila niekdajšieho dolného hradu, z ktorého sa zachovala len časť nádvoria. Ak by sme sa však v predstavivosti vrátili o stáročia dozadu, ukázali by sa nám ako prízraky početné šíky osmanského vojska pochodujúceho do útoku pod rozviatymi červenými zástavami s hviezdou a polmesiacom. Rozliehajú sa rozkazy a zvuk poľníc, bubny víria, ťažký pochodový krok topánok a dupotanie kopýt duní, zatiaľ čo prenikavo kvília škrípajúce kolesá povozov a delových lafiet. Šišaky, brnenia, štíty a zbrane sa na slnku oslepujúco lesknú, z farebných uniforiem, plášťov, turbanov a fezov až prechádza zrak. Ale skôr, ako naša fantázia stihne umiestniť na hradby hradu aspoň hŕstku statočných obrancov čeliacich pod cisárskou zástavou presile, zistíme, že medzi múrmi spustnutej pevnosti sme až na pár návštevníkov úplne sami.
Napriek tomu nepochybujme o urputnosti bojov, ktoré tu v dávnej minulosti prebiehali. Zem vo Fiľakove kedysi až príliš nasiakla krvou, aby sa tu v nočných temnotách neobjavovali duchovia minulosti. A nie je to iba pocit. Pri nedávnych vykopávkach neďaleko nanovo rekonštruovanej bašty boli v prepálenej vrstve zeminy objavené delové gule ako výrečný svedok obliehania. Pod povrchom nanovo vydláždenej cesty, ktorou sme prišli od vstupnej brány stráženej nebezpečne vyzerajúcim lafetovým delom, sa zase našlo niekoľko ľudských kostier patriacich dávnym obrancom alebo útočníkom.
A tak sa tu budeme ďalej prechádzať, dlaňami dotýkať drsných, opracovaných kameňov, v ktorých ostalo zakliatych množstvo doteraz nevyrozprávaných príbehov. Ak ich dokážeme vnímať, šepot dávnych rozprávačov nám prezradí aj ďalšie tajomstvá. Nikto, ani dávni či súčasní strážcovia Fiľakovského hradu, sa nebude hnevať, ak si na cestu zoberieme aspoň malý kamienok, odbitý kúsok malty či štipku pôdy, ktorá v minulosti prikryla početné telá duší, ktoré sa odtiaľto – väčšinou z cudzej vôle, bolestne a predčasne – odobrali na večnosť.
Miloš Jesenský
