„Gaštany, pečené gaštany!“ nesie sa vábivé volanie na námestí mestečka Modrý Kameň. Keďže máme to šťastie, že sme tu dorazili práve v čase jesenných gaštanových slávností, budeme pokračovať v ceste na tunajší hrad s papierovým kornútom plným voňajúcich pečených plodov. Gaštany okolie mesta preslávili a to od doby, kedy nad ním v závere 16. storočia zaviala zástava s hviezdou a polmesiacom. Sultánovi poddaní vtedy vysadili gaštanové háje, ktoré v Modrom Kameni na rozdiel od nich po stáročia pretrvali. Ešte aj dnes tu rastie niekoľko tisíc gaštanovníkov, ktoré ale už pomaly umierajú. Podobne, ako v smutnej rozprávke podliehajú kliatbe, v skutočnosti však chorobe nivočiacej tieto ušľachtilé stromy, ako aj čoraz menšiemu ľudskému záujmu, ktorého nedostatok je často horší ako prekliatie.

Ale to už sme prešli po kamenných oblúkoch mosta a ocitli sa na nádvorí takmer osemsto rokov starého hradu vzdorujúceho vekom, živlom, ako aj útokom nepriateľov, z ktorých najväčší je samotný čas. Dejepisci nás poučia, že vznikol niekedy v polovici 13. storočia po tatárskom vpáde a jeho názov odvodia od modrastej farby tufových vyvrenín na ktorých je postavený, znalci povestí však o tom vedia svoje. Jedna z legiend nás totiž poučí, že ho postavil zakladateľ rodu Balašovcov, syn župana Detreho, ktorý si tu kedysi dávno vydobyl v súboji s drakom zázračný modrý kameň. Na mieste dračej skrýše neskôr nechal vybudovať mocný hrad a do najvyššej veže uložil vzácny drahokam. Iná povesť zase prenáša dejisko dračieho príbehu na miesto zvané „Pustô“: Balašovci mali na úsvite stredoveku pracovať v lese ako uhliari a hrad získať ako kráľovský dar za nebezpečného šarkana uloveného do veľkej jamy prekrytej haluzami a tenkou vrstvou zeminy. Skôr ako netvor v smrteľnom zápase dodýchal, stihol zaryť svoje pazúry do skaly, ktorú až dodnes vidieť neďaleko budovy starej školy. Že na tomto starom príbehu čosi bude, dokazuje aj rodový erb Balašovcov, na ktorom vidíme zubriu hlavu obkolesenú korunovaným zeleným drakom.

Nech už sa však Balašovci dostali k hradu akokoľvek, vládli tu viac ako pol tisícročia. Podľa legendy jeden z významných príslušníkov rodu, Valentín Balaša, barón s lyrickým talentom básnika, ukryl v podzemí hradu vzácny poklad. Pred svojou smrťou v roku 1594 poslal svojho verného služobníka na Modrý Kameň vyzdvihnúť skryté bohatstvo. Keď ten ale dorazil na hrad, dočkal sa veľkého sklamania – kastelán, ktorý jediný poznal presné miesto uloženia pokladu totiž krátko predtým podľahol cholere a tajomstvo si zobral do hrobu. Bohatstvo si do krypty kostola v Hybe ale nevzal ani samotný Valentín Balaša a tak si môžeme predstavovať, že jeho poklad stále spočíva v hradných pivniciach Modrého Kameňa.

Dnes je starými príbehmi a tajomstvami opradený hrad prístupný návštevníkom, ale tak je  tomu iba cez deň. Po západe slnka sú jeho skutočnými obyvateľmi iba zdanlivo neživé marionety, ktoré tu našli svoj druhý domov. Môžeme sa tu pozerať na stovky bábok vystavených z tých tisícok, ktoré ostávajú v šere depozitárov ukrytých pred naším zrakom. To k nám obracajú tváre s namaľovanými očami a ústami podivní dvorania tohto hračkárskeho sveta, oblečení do drahocenných kúskov textilu, z ktorého nosia závoje, šaty či peleríny, zatiaľ čo malí rytieri v brnení ako zo staniolu, či fúzatí vojačikovia vo vysokých čiapkach a uniformách statočne stoja na stráži. Pohľad na takmer živé marionety je fascinujúci i znepokojivý súčasne – veď ako ľahko si dokážeme predstaviť ten ruch, pohyb a oduševnené hmýrenie malých, ale pritom ľuďom toľko podobných postavičiek z dreva, hliny, kovu a textilu potom, ako sa dvere zabuchnú za posledným návštevníkom. Až do úsvitu budú renesančné klenby siení tmavým kamenným nebom bez jedinej hviezdy nad ich vlastným, miniatúrnym kráľovstvom.

Možno práve tu je to miesto a chvíľa, aby sme sa zamysleli, koľko je v našich vlastných životoch pasivity bábok alebo zručnosti bábkohercov. Či sa spoľahneme na vedenie niekoho kdesi tam nad nami, kam vedú nitky od našich osudov, alebo ich prestrihneme nožnicami v nádeji, že to na javisku života  zvládneme aj vlastnými silami.

A pri rozmýšľaní cestou naspäť nezabudnime na nejaký drobný predmet, ktorý nám pobyt na Modrom Kameni bude ďalej sprítomňovať. Môže to byť pokojne jeden z gaštanov, ktoré sú tu vychýrené alebo jeseňou sfarbený list z ich stromov, ktorý si vylisujeme medzi stránkami knihy.

 

Miloš Jesenský