Je tam, kde by ho len málokto čakal: uprostred mesta. Aj keď historici bežne používajú termín „mestský hrad“, my po vzore poéziou obdarených ľudí siahneme po metafore o jeho srdci. Traduje sa, že v predvečer veľkých cirkevných sviatkov môže statočný a úprimný človek v prestávkach medzi závanmi vetra hvízdajúceho na hradbách, či jemne šumiaceho v korunách okolitých stromov začuť pravidelný, akoby z podzemia duniaci tlkot obrovského srdca.

A tak nasledujme tento zvuk, až kým sa neocitneme pred bránou mohutnej bašty chrániacou vstup do opevnenia. Nomen Domini Turris Fortissima, Meno Pánovo je Vežou najsilnejšou, čítame. Pred zrakom prichádzajúceho návštevníka hradby po oboch stranách ustupujú oblúkom dozadu, opevnenie vytvára dve spojené dlane, akoby chcel niekto zhora načierať dážď, nebeskú vodu padajúcu z oblohy, tajuplne sa vracajúcu na zem a tento dojem umocňuje aj studňa, ktorá sa v symbolických kamenných dlaniach, presne uprostred múrmi chráneného nádvoria, nachádza.

To srdce v podzemí bije už skoro sedem storočí a nemusíme ho ani počuť, aby sme vnímali, že sa nachádzame na mieste, pre ktoré je „mestský hrad“ nedokonalým označením iba jedného významu z mnohých. Isteže, je to starobylá pevnosť, ale súčasne i taká, ktorá chráni duchovnú klenotnicu tohto miesta. Nebudeme sa tomu čudovať, ak zistíme, že pôvodný gotický hrad na prelome 14. a 15. storočia vznikol prestavaním ešte staršieho kláštora s Kostolom svätej Alžbety. A práve na nádvorí môžeme stále vidieť základy tohto jediného viditeľného pozostatku chrámu. Kedysi v ňom kľačali pre nás už bezmenní mnísi prevolávajúci chválospevy pod lomenými klenbami, ktoré sa už dávno, podobne ako aj títo rehoľníci, zmenili na prach: „Pamätaj, že prachom si a na prach sa obrátiš.“

Hrad, ktorý zažil pohnuté časy počas viac ako pol tisícročnej existencie sa ozýva predovšetkým v noci a počas búrok svojím vlastným tajuplným životom plným nevypovedaných či skôr nedopovedaných príbehov a temných legiend, ako je rozprávanie o kľúčiarke, ktorá si tu za krádež bohatstva rodu Tőkőliovcov odpykáva svoj posmrtný trest. K tomuto činu malo dôjsť v čase, keď Imrich Tököli utekal po neúspechu stavovského povstania do Sedmohradska. Zatiaľ čo sa služobníctvo hneď po správe o porážke svojho pána rozutekalo na všetky svetové strany, kľúčiarka sa rozhodla vypátrať tajnú klenotnicu, aby si sama zabezpečila budúcnosť. V jednej z miestností hradnej veže skutočne objavila za obrazom skrytý výklenok s pokladom. Keďže bol však príliš ťažký, aby ho naraz odniesla, zmyslela si, že ho po častiach prenesie do krypty v kaplnke, odkiaľ už viedla podzemná chodba do lesov. Medzitým sa na hrade nečakane objavil samotný Tököli, ale akokoľvek starostlivo prehľadal aj tie najzapadnutejšie kúty hradu, cennosti z rodinného pokladu nenašiel. V návale hnevu preto preklial osobu, ktorá bola do celého tajomstva zasvätená, aby ani po smrti nedošla pokoja. A tak vierolomná služobnica v tmavých šatách blúdi ako Čierna pani po Kežmarskom hrade dodnes.

Kežmarský hrad je však neodmysliteľne spojený aj s tajomstvami alchýmie, ktorej adepti veky dúfali v uskutočnenie nemožného – v premenu neušľachtilých kovov na zlato, objavenie univerzálneho lieku na všetky choroby, či namiešanie elixíru na večnú mladosť. V polovici pätnásteho storočia pôsobil v Kežmarku alchymista Bartolomej, ale v zime 1583-1584 na hrade hosťovali oveľa slávnejší hľadači legendárneho Kameňa mudrcov, anglickí alchymisti a mágovia, doktor John Dee a magister Edward Kelley. Prišli tu na pozvanie vtedajšieho hradného pána Alberta Laského, ktorého neskôr sprevádzali na dvor poľského kráľa a ohúrili ho svojimi čarodejnými kúskami. Je zaujímavé, ako túto históriu doplnili v modernej dobe archeologické nálezy naznačujúce skutočnú existenciu laboratória, z ktorého sa zachovali aj zvyšky alchymistickej piecky.

Ak sa v okamihu tesne pred západom slnka pozorne zadívate z priestranstva pred bránou na hru svetla a tieňov medzi ozdobným cimburím vysoko na hradbách, možno aspoň kútikom oka zbadáte sotva viditeľnú ženskú postavu s rozpustenými vlasmi oblečenú do splývavých šiat. Podľa povestí ide o hradnú pani Beátu Laskú, pozerajúcu smerom ku končiarom Snežných hôr, ako vtedy nazývali Tatry,  do ktorých podnikala časté vychádzky, pričom si obzvlášť zamilovala okolie Zeleného plesa.

Ak ju aj neuvidíte, nevadí. Nezabudnite sa ale dotknúť podkovy pre šťastie pripevnenej na hradnom múre a zobrať si malý kamienok alebo štipku hliny z okolia. Zem, jeden z alchymistických živlov,  bude vašou pamiatkou na toto miesto, ktorého návšteva vás predsa len trochu zmení a uchová v sebe čosi z tunajšieho genia loci.

 

Miloš Jesenský