Obloha je zatiahnutá šedivými mračnami, z ktorých padá drobný dážď. Svet navôkol úplne stratil farby. V kalnom svite súmraku na konci jesene je prázdna, vlhkosťou sa lesknúca kamenná cesta stúpajúca k bráne Oravského hradu putovaním na celuloidovom páse čierno-bieleho hororu, v ktorom sa akoby ocitáme. Masívnym klopadlom v tvare draka ohmataným tisíckami dotykov na mohutnej, okovanej bráne dáme vedieť o svojom príchode. Tak ako pred viac ako storočím mladý muž, ktorý sa tu ocitol na prahu tajomného hradu desivého grófa.
Dodnes nie je známe, aké dôvody viedli Friedricha Murnaua, režiséra zlatého veku nemého filmu z Nemecka v jeseni 1921 práve na Oravský hrad, ale je isté, že tu pre svoj dodnes desivý príbeh našiel dokonalé kulisy. Aj po takej dlhej dobe sa spoločne môžeme prejsť cez hradné zákutia, ktoré sa objavujú vo filme „Upír Nosferatu“ – vstupnú bránu a tunel, archívnu vežu, prvé či druhé nádvorie prípadne nahliadnuť do vyhliadkovej filagórie, z ktorej kedysi hrdina s úzkosťou pozoroval západ slnka, aby po zotmení čelil nočným morám, upírom a prízrakom. A to všetko si budeme prehliadať s vedomím pokriveného tieňa zhrbenej postavy s dlhými pazúrmi a deformovanou hlavou, ktorý naša fantázia vrhá do sporo osvetlených kútov a výklenkov, až kým napokon na stelesnenie démonického grófa, bez krvi po ktorej tak lačnel, ale zato takmer ako z mäsa a kostí, nenarazíme priamo v jednej z výstavných miestností.
Upírska história – podobne ako v tradícii samotní nemŕtvi – je na Oravskom hrade stále živá – veď zatiaľ ostatnú adaptáciu Draculovho príbehu tu natáčali filmári iba v roku 2019. Môžu za to temné legendy, hovoriace o vyčíňaní démonických síl počas stavby murovanej citadely na vysokom brale vypínajúcej sa nad riekou Orava už v polovici 13. storočia. Či je to pravda nevieme, ale nemožno pochybovať o tom, že tunajší hrad má veľmi rušnú a pohnutú históriu, najmä v stredoveku, keď boli jeho vlastníkmi Ján Korvín, či poľský šľachtic Peter Komorovský.
Ten bol podľa tradície jedným z najukrutnejších vládcov Oravy. Svoju hrôzovládu potvrdzoval zbíjaním a vraždami. Podľa práva prvej noci dokonca unášal nevesty od oltára, čo sa mu podľa legendy stalo aj osudným. Pri poslednom prepade kostola v Oravskom Podzámku sa strhla zúrivá bitka medzi Komorovského vojakmi a dedinčanmi. Pri nej veliteľ hradnej stráže priamo v kostole prebodol kňaza a sedliaci sa následne vzdali odporu. Nevesta, ktorú Komorovský násilím odvliekol na hrad sa bránila, pričom udrela násilníka ťažkým bronzovým svietnikom do hlavy. Vtedy ju rozkázal na nádvorí vyzliecť, zbičovať a zaživa zamurovať do hradnej steny. Vojaci však po vydaní rozkazu zostali ako ochromení. Žiaden z nich nedokázal pohnúť rukou ani nohami, akoby im vrástli do zeme. Komorovský sa vyrútil na nádvorie, aby s korbáčom v ruke vykonal pomstu, keď zrazu zahrmelo, z čistej modrej oblohy vyšľahol blesk a naplno zasiahol zločinného pána. Jeho zuhoľnatené a dymiace telo padlo k nohám vystrašenej dievčiny. Tým sa podľa povesti skončila na Orave hrôzovláda Petra Komorovského.
Na Oravskom hrade údajne vidieť viaceré prízraky, a všetky sú spojené s nie príliš šťastným osudom urodzených žien, ktoré tu kedysi bývali. Čierna pani má byť zjavením Alžbety Coborovej, druhej manželky štátnickými povinnosťami a bojom s Turkami zaneprázdneného palatína Juraja Turza. Traduje sa, že bola veľmi prísna a keďže pri vedení hospodárstva musela zastať neprítomného manžela, mala vysoké nároky aj na svojich poddaných. Dokonca to išlo tak ďaleko, že sa vraj prekliala, ako bude kontrolovať všetkých aj po smrti. A tak sa aj stalo – počas niektorých nocí schádza zo svojho posmrtného portrétu v kaplnke a oblečená do čiernych šiat, bieleho čepca a bielych rukavíc sa prechádza v Turzovom paláci, aby dohliadla, či je všetko na svojom mieste. Iba tvár a nohy jej nevidieť. Tvrdí sa, že keď na rakvách uložených v krypte hradnej kaplnky žiaria nápisy, práve vtedy je Alžbeta na svojej nočnej pochôdzke.
Na hrade sa údajne zjavuje aj prízrak inej panej – tentoraz Bielej – ktorá by mala byť preludom manželky magistra Donča. Tento šľachtic, niekedy prezývaný aj Zlatým rytierom, v roku 1314 získal post kastelána Oravského hradu a spravoval ho vyše dvadsať rokov. Mal údajne prchkú povahu a keď sa raz priamo vo sviatok Všechsvätých chystal potrestať slúžku, postavila sa mu manželka na odpor. V návale hnevu vytasil meč a odťal jej ruku. Nešťastná Dončová sa dlho trápila na smrteľnej posteli, ale odpustila mužovi so sľubom, že bude vo večnosti orodovať za spásu jeho duše. A tak pre veľké Dončove hriechy plní Biela pani svoj sľub až dodnes, kedy počas dvoch nocí v roku – na Všechsvätých a na Kvetnú nedeľu – blúdi po temných chodbách a miestnostiach citadely, teda po najstaršej a najvyššie položenej časti hradu.
Do tretice sa na Oravskom hrade pripomína jeho ďalšia urodzená obyvateľka. Pokiaľ by niekto počas nočných hodín v tichosti postál pri ústí studne na strednom nádvorí, mohol by niekedy započuť šuchot plášťa a ženské vzlyky. Traduje sa, že ide o plač Barbary Kostkovej, prvej ženy Františka Turzu, ktorá v roku 1561 zomrela po desiatich rokoch manželstva bezdetná. Legenda podozrieva, že Barbore niekto pomohol k smrti, aby sa jej muž mohol oženiť znova, tentoraz so štrnásťročnou Katarínou Zrínskou, ktorá mu porodila dvoch synov a štyri dcéry. Nech to už však bolo akokoľvek, Barborin tichý plač sa počas niektorých nocí nesie stredným nádvorím a niekedy ho počuť až do citadely.
A nakoniec by sme nemali zabudnúť ani na legendu o alchymistickej dielni. Na mieste, kde stojí dnes na dolnom hrade kaplnka, bola predtým ponurá miestnosť nazývaná podľa svojich začadených stien čiernou kuchyňou. V nej vraj pracoval taliansky alchymista, ktorý sa prihlásil do služieb palatína Juraja Turzu. Pre svojho mecenáša sa zaviazal vyrobiť premenou kovov zlato, v skutočnosti sa však v jeho neprítomnosti zmocnil časti hradného pokladu, s ktorým chcel utiecť. Jeho zámer však prekazil Turzov nečakaný návrat. Alchymista dostal ultimátum, podľa ktorého musel za noc dokončiť svoje dielo. Ten skutočne celú noc pracoval, a keď na svitaní kikiríkal prvý kohút, ozvala sa strašná explózia. Z miesta, kde predtým stála čierna kuchyňa, sa vyvalil hustý tmavý dym. Keď sa rozplynul, všetci videli dukáty, ktoré výbuch rozmetal po nádvorí. Turzo zistil, že namiesto alchymistického zlata ide o mince razené z kovu, ktorý jeho vlastní ľudia ťažili v štiavnických a bystrických baniach. Vydal rozkaz, aby sa falošného alchymistu zmocnili. Po ňom však akoby sa zem prepadla. Všetci si neskôr začali rozprávať, že adepta čierneho umenia si za úsvitu odniesol do pekla samotný diabol.
Aj tu, pri stúpaní k hradu alebo pri návrate od jeho brány si môžeme pri ceste zobrať ako pripomienku kamienok. Pri troche šťastia bude pôvodný, a teda si pamätať časy, kedy na nádvorie smerovali nádherne zdobené koče šľachticov na bály, dupotali okované čižmy ozbrojencov útočiacich či brániacich pyšnú pevnosť Oravy, alebo sa k nej ponáhľali filmári či novodobí lovci duchov v honbe za prízrakmi, a je úplne jedno, či boli v minulosti ľuďmi alebo ich iba stvorila ľudská fantázia.
Miloš Jesenský
