„Tam okolo Strečna, cesta nebezpečná,“ spieva sa v jednej z ľudových piesní. Vlastnou skúsenosťou sa ale môžeme presvedčiť, že to už neplatí pre výstup do hradného kopca či už si zvolíme pohodlnú cestu, alebo na prvý pohľad síce krkolomné, ale predsa len bezpečné schodisko. Za poslednou zákrutou sa nám naskytne pôsobivý pohľad na mohutnú bránu s napoly odchýlenými mrežami, nad ktorou sa dvíha nadstavba obytnej časti a v úzadí jej dominuje hranatá veža. Vstup do hradu cez drevený most nás zavedie na nádvorie, z ktorého sa dostaneme do kaplnky na konci pôvodného severného paláca. V jej krypte môžeme pokorne rozjímať pri rakve s replikou tela urodzenej ženy s milujúcim srdcom, ktorá síce nebola prehlásená za svätú, napriek tomu však nemala ani za života k nebu ďaleko.
Práve na strečnianskom hrade totiž žila v prvej polovici 17. storočia krásna a zbožná šľachtičná Žofia Bosniaková, súčasníčka, ale úplný opak „krvavej grófky“ Alžbety Bátoriovej, o ktorej živote kolujú tie najrozmanitejšie legendy. Po smrti ju pochovali v hradnej kaplnke. Keď o viac ako tri desaťročia neskôr dobyli hrad žoldnieri Imricha Tököliho, ich drancovaniu neušla ani posvätná pôda kaplnky. Otvorili dokonca aj kryptu, netrpezlivými rukami z nej vyhadzovali rakvy, aby vzápätí rozbili ich veká a tak narušili posmrtný pokoj večnej tmy a ticha. Zarazili sa až vtedy, keď strhli veko aj zo Žofiinej truhly a po tridsiatich štyroch rokoch v nej uvideli neporušené ženské telo tak, akoby ho uložili do krypty len včera. Paralyzovaní strachom zaváhali, ale naozaj iba na chvíľku, po ktorej jeden z vojakov uťal mečom grófkin prst, aby sa zmocnil jej prsteňa. Telo hodili do hasiaceho sa vápna, aby vyskúšali jeho odolnosť. Žofiino telo sa neporušilo ani v žieravom vápne, iba jeho farba nadobudla tmavší odtieň. Keď dal cisár Leopold I. zničiť Strečniansky hrad, bolo Žofiino telo na žiadosť okolitých obyvateľov prevezené do farského kostola v Tepličke nad Váhom, kam nebohá po zamrznutom Váhu chodievala na modlitby a rozdávala chudobným drobné pecne chlebov – bosniaky.
Dávno, veľmi dávno za zmenili na prach pozostatky tých, ktorí s touto ženou dýchali ten istý vzduch a vďačne prijímali od nej skutky milosrdenstva, dávno už víchor minulosti vytrhol a vyhladil z tváre sveta stromy, pod ktorými sa prechádzala zahľadená do večnosti. Ľudnatý a životom prekypujúci hrad, ktorý bol jej dočasným domovom, je dnes napriek nákladnej rekonštrukcii iba neprívetivou, kamennou ruinou.
O pyšnom hrade na viac ako stometrovom skalnom brale, na ktorom sa vypína nad údolím Váhu, už viac ako šesť storočí však kolujú aj oveľa pochmúrnejšie povesti. Medzi ne patrí aj legenda o frátrovi Bonaventúrovi z františkánskeho kostola v Žiline, ktorý za strečnianského pána Pankráca slúžil na hrade polnočné vianočné omše. Mních sa na svoju úlohu pripravoval vždy zodpovedne a celý deň predtým strávil v modlitbách a v pôste. Legenda hovorí o jeho poslednej omši, na ktorej ho pokúšal diabol v podobe kostolníka, ktorý medzitým odpadol na ceste k zámku. Bonaventúra, ktorý slúžil omšu, mal videnie. V ňom videl na prahu sakristie kostolníka, ktorý mu s rozosmiatou tvárou ukazoval pohár šumivého vína a dobre upečené stehno zveriny. Bonaventura pre náhly záchvat hladu omšu prerušil, strhol zo seba rúcho a vbehol do siene, kde sa hodovalo a začal konzumovať všetko, čo mu len prišlo pod ruku. Krátko nato mu z úst vyšľahol dlhý ohnivý plameň a padol mŕtvy na zem. V tej chvíli niekto oznámil, že pravého kostolníka našli pod hradom polomŕtveho. Podľa tradície musel mŕtvy Bonaventúra slúžiť ako odplatu za svoje hriechy polnočné omše po dobu tristo rokov. Dlhú dobu ho bolo údajne vidieť, ako cez vianočné noci kráča jeho prízrak hradom a v kaplnke stojí pri oltári s nekonečne smutnou tvárou. Dnes, keď Strečno stojí v ruinách, dostal Bonaventúra rozhrešenie, keďže už uplynuli tri storočia jeho trestu.
Či už našu obrazotvornosť podnietia príbehy o zbožnej šľachtičnej alebo o hriešnom rehoľníkovi, prípadne iné legendy z tohto čarokrásneho kúta považského kraja, odnesme si z tohto miesta aspoň drobný suvenír. Ten nám bude verne pripomínať miesto, ktoré sme navštívili a pomôže nám spoločne s fotografiami udržať naše pocity z neho v pamäti.
Miloš Jesenský
