Zatiaľ čo väčšina miest si musí vystačiť s parkom, cyklotrasami alebo pešou zónou, Zvolen patrí k tým, v ktorého centre sa vyníma zámok. A my sa naň môžeme s obdivom i prekvapením pozerať: Pôvabná, štvorkrídlová stavba s nárožnými vežičkami a cimburím zdobenými prvkami pripomínajúcimi lastovičie chvosty, stojí na ostrovčeku zelene medzi rušnou cestnou križovatkou a železnicou – daňou za to, že je dnes súčasťou modernej a rušnej metropoly. Hoci je okolie romantického zákutia neďaleko sútoku Slatiny s Hronom, ktoré sa už pred viac ako šiestimi stáročiami pozdávalo panovníkovi k vybudovaniu pohodlného sídla dnes zmenené takmer na nepoznanie, nepochybujme, že panovník sa múdro poradil s dobrým duchom tohto miesta a hviezdy boli zámeru prajne naklonené.

Starobylý text Dubnickej kroniky objasňuje, ako k tomu došlo počas poľovačky kráľa Ľudovíta Veľkého v tunajších lesoch, ktoré pre bohatosť zveri a dych berúce scenérie oddávna lákali urodzených mužov k dobrodružstvám. Počas putovania lesom sa panovník nerozvážne oddelil od loveckej družiny a pokúšal sa vlastnými silami oštepom uloviť medveďa, ktorého vystopoval v húštinách. Napokon sa šelma ukázala byť nebezpečnejšia, ako si jej urodzený lovec myslel a ktovie, či by sa to neskončilo prelievaním modrej krvi, keby na poslednú chvíľu nepribehli na pomoc mladému kráľovi jeho verní služobníci.

Z vďačnosti za záchranu života a na znak pokory pred mocnými silami prírody dal potom Ľudovít vystavať na tomto mieste poľovnícky zámok. V ňom sa potom konali nielen zásnuby Ľudovítových dcér, princezien Hedvigy a Márie, ale ako významní hostia tu prebývali ďalšie korunované hlavy vtedajšej Európy – český kráľ Václav IV., budúci cisár Žigmund a mnohí ďalší.

Zámok bol neskôr aj obľúbeným sídlom kráľa Mateja. Do súčasnosti sa zachovali povesti o tom, ako často sa potuloval po okolí prezlečený za sedliaka iba preto, aby si mohol urobiť názor o skutočnom živote, radostiach a starostiach svojich poddaných. Aj vďaka tomuto nápadu, ku ktorému bola vrchnosť v nasledujúcich stáročiach, vrátane toho nášho, až trestuhodne ľahostajná, mohol mať bystrý vládca prehľad o skutočných potrebách svojho národa a panovať natoľko múdro a spravodlivo, že je až dodnes dobrotivou postavou ľudovej slovesnosti.

V 16. storočí bol zámok v súlade s požiadavkami búrlivej doby prestavaný na obrannú pevnosť proti Turkom. Počas toho pribudli nielen dve poschodia, brána, ale  aj ďalšie mohutné opevnenie, ktorého mĺkvym kamenným svedkom sú dodnes zvyšky delostreleckej bašty. Strieľne, z ktorých kedysi hrozivo mierili delové hlavne, sú dnes prázdne a z bastiónu už toho veľa neostalo. Aj tu sa najväčším nepriateľom nestali nejakí cudzí nájazdníci, ale paradoxne stavitelia, ktorí v modernej dobe prebudovali dopravné tepny mesta a tak spečatili jeho osud.

V rokoch 1620 až 1621 nechal vzbúrený knieža Gabriel Betlen uložiť korunovačné klenoty a posvätnú svätoštefanskú korunu, ktorých sa medzitým zmocnil, do bezpečia Zvolenského zámku. Tu spočívali v nedobytnej miestnosti za železnými dverami, až pokým ich neodviezli do Košíc. Dnes do kedysi prísne stráženej klenotnice už nemožno zostúpiť, keďže do nej vedúce schodisko je už beznádejne zamurované; pamiatkou naň ostal len kovový obdĺžnikový lem na podlahe prvého poschodia.

Keď nebezpečné časy pominuli, Zvolenský zámok sa z pevnosti stal opäť tým, čím bol predtým – predovšetkým reprezentačným sídlom. Dnes jeho niekdajšiu slávu pripomína najväčšia zbierka obrazov na Slovensku. A hoci by sa mohlo zdať, že všetky tie maľby a portréty iba mlčia, s trochou predstavivosti je opak pravdou – prezrádzajú totiž tajomstvá a rozprávajú množstvo príbehov. Asi najviac sa to prejavuje v rozsiahlej Kráľovskej sieni v ktorej však musíme zakloniť hlavu a s úžasom sa pozerať dohora. Z dreveného kazetového stropu totiž na nás zhliada celkom sedemdesiat osem rímskych a nemeckých cisárov. Strnulo hľadiace oči monarchov s honosnými korunami, žezlami a ďalšími symbolmi moci ani tak nepozerajú na nás, ako do minulosti, ku ktorej patria. Podobne ako ich panstvá, tituly a majetky sa títo kedysi všemocní vládcovia pominuli, pretože – ako by nás poučil dávny evanjelista – ich kráľovstvá pochádzali len z tohto sveta a tak si ich už dávno zobrala ničota.

Ale my, pokiaľ môžeme, by sme zabudnúť nemali. Ako vždy: malý suvenír, najlepšie drobná prírodnina, z bezprostredného okolia Zvolenského hradu by v budúcnosti mohla našej pamäti napomôcť a opätovne sprítomniť chvíle strávené v tieni jedného z najobľúbenejších kráľovských sídiel, ktorého založeniu pomáhala nespútaná, medvedia sila prírody.

 

Miloš Jesenský