Hoci stále nasledujeme duchov minulosti, žijúca prítomnosť o sebe dáva vedieť žiarivým úsmevom mladej, šarmantnej sprievodkyne: „Vitajte na Ľubovnianskom hrade!“ Potom, ako sme sa dostali až do hradného areálu, môžeme si oddýchnuť pod korunou rozložitej lipy starej približne štyristo rokov. Aj keď je vek stromu skutočne úctyhodný, samotný hrad je ešte omnoho starší. Týka sa to predovšetkým okrúhlej obrannej veže, tesne spojenej s palácom a malým nádvorím, ktoré sú svojráznou kamennou kronikou neľahkého budovania a opevňovania tohto miesta pred viac ako siedmimi stáročiami. Počiatok tunajšej histórie sa skrýva v šerosvite dávnych legiend, pričom podľa jednej z nich vzniklo opevnenie na základe zmluvy starého poľského šľachtica Ľubovienského s mocnosťami temnôt.
Miesto, kde začali stavať hrad, označila tradícia za prekliate. V deň, keď položili základné kamene budúcej pevnosti zmizli v noci postavené časti hradných múrov, akoby nepriateľská ruka odniesla všetko, čo sa po krvopotnej práci na vrchu postavilo. Stavitelia sa však nenechali v práci odradiť. Čarodejnica, ktorá sídlila na vrchu, navštívila ich tábor v podobe krásneho mladého dievčaťa. Vábila omámených mužov do svojej jaskyne. Inokedy ich zase navštevovala ako stará bezzubá žena, ktorá ich preklínala a hrozila im kostnatou rukou. S pomocou zlých duchov zbúrala v noci všetko, čo robotníci postavili. Preto Ľubovienský podpísal s čarodejnicou vlastnou krvou na psej koži napísanú zmluvu s diablom, podľa ktorej zapredáva svoju dušu pekelným mocnostiam za úspešné dostavanie hradu. Pevnosť sa teda podarilo dostavať a Ľuboviansky dostal rozhrešenie od opáta kláštora, kde zotrval až do svojej smrti. Pekelná zmluva stratila svoju moc a čarodejnica zahynula po údere bleskom v čase, keď zvony kláštora odbíjali večernú modlitbu.
Nechajme však už pochmúrne legendy na pokoji a počas prehliadky sa započúvajme do podivuhodnej histórie hradu spojenej s konaním dôležitých stretnutí urodzených veľmožov Európy, dramatickým ukrývaním poľských korunovačných klenotov či väznením známeho svetobežníka Mórica Beňovského. A práve obdivuhodný príbeh budúceho kráľa Madagaskaru nás privádza do vysokej hradnej veže príznačne nazvanej Nebojsa. Po jej strmom a mimoriadne úzkom točitom schodisku vystúpime až na vrchol, odkiaľ sa pred nami rozprestrie dych berúca panoráma. Vidíme totiž nielen podhradie a mestečko pod sebou, ale pri pohľade do diaľky sa môžeme pri dobrom počasí pokochať aj krásou veľkej časti spišskej krajiny, s Vysokými a Belianskymi Tatrami v pozadí. Túto scenériu dopĺňajú Pieniny s povestnými Tromi korunami. Práve z ich vrcholu mal niekedy v polovici 18. storočia vzlietnuť na vlastnoručne zostrojených krídlach fráter Cyprián z Červeného kláštora, ktorý ako skúsený liečiteľ bol častým hosťom aj na Ľubovnianskom hrade.
Z perspektívy letiaceho Cypriána sa pozeráme na krajinu pod sebou, vietor nám prehrabuje vlasy, ale popri tejto úchvatnej vyhliadke nezabúdajme, že sa stále nachádzame na veži, v ktorej roku 1768 desať mesiacov držali za mrežami Mórica Beňovského. Zatiaľ čo ho do tunajšieho väzenia dostala rebélia, z väzenia ho – ako správneho dobrodruha – dostala láska. Tak, ako horúca krv privádza svojho nositeľa do nešťastia, pomáha mu z neho napokon aj na slobodu. Potom, ako Beňovského tajná láska rafinovane opila strážnikov a otvorila väzenskú celu, vyviedla ho vraj na slobodu ukrytého pod sukňami. S úsmevom vyvolaným predstavou toho, o čom už história zachováva cudné mlčanie, ale dozaista súvisí práve z Beňovského horúcou krvou, zostupujeme opäť dole po viac ako stovke prešliapaných schodov a myšlienkou na drahocenné poklady ukrývané kedysi v hradnej pokladnici.
K nemu istý čas patrili aj korunovačné klenoty, ktoré si tam poľský kráľ uložil do bezpečia v polovici 17. storočia, keď viedol vojnu so Švédmi. Dnes ich tu už dávno nenájdeme, podobne ako princeznú Carmen z rodu Bourbonovcov, praprapravnučku Márie Terézie a príbuznú súčasného španielskeho kráľa, ktorá v tridsiatych rokoch minulého storočia na Ľubovnianskom hrade strávila podstatnú časť svojho detstva. A tak naše kroky zamieria k tichému rozjímaniu do hradnej kaplnky, ktorá dodnes chráni duchovné, a teda stále trvalé, bohatstvo tohto miesta.
Pri spiatočnej ceste môžeme zdvihnúť zo zeme nejaký drobný suvenír, ktorý nám bude evokovať ducha tohto miesta. Môže to byť kamienok alebo, pokiaľ budeme mať šťastie v jeseni, niektorý z plodov pagaštanovej aleje vedúcej k hradu.
Miloš Jesenský
